Výlet za stratenou baňou z 18. storočia

Okrem slnka nás od rána sprevádzala aj dúha.

Cieľ bol každému jasný: nazrieť čaru prírody v hlbinách bane z 18. storočia. Nik presne nevedel čo nás dole čaká, takže naše nadšenie bolo o to väčšie. Kontrola materiálu, kamery a vyrážame dolinou, pre mňa malinovo sladkou. Cestou lesom sa dozvedáme o vzniku hornín, histórii baníctva a objavení samotnej šachty, o ktorej ani domáci nevedia, od skúseného paleontológa. Rôznorodosť tohto miesta potvrdzujú aj naše prvé objavy, ako napríklad achát ľadvinovitý a jaspis, z ktorých sa tešíme ako malé deti. Čas pokročil, no baňa sa nám vytrvalo skrýva. Skúšame to druhou cestou, treťou, na ktorej nás aspoň kuriatka potešili, bude super praženica. Našťastie sa nedržíme hesla: do tretice všetko dobré, alebo tri a dosť, pretože ten ďalší pokus nás zaviedol tam, kam sme všetci chceli. Ešte krátky výstup kopcom a sme v cieli. Pred vchodom do bane sme všetci spokojnejší, uvravenejší, s dobrou náladou. Zlaňák odhadujeme na 12-15 metrov. Najskúsenejší z nás – Erik, zlanil ako prvý a koordinuje ostatných. Ja som zišla ako druhá a pokiaľ čakám na ostatných vypínam čelovku a predstavujem si množstvo vecí – od praveku cez jaskynných ľudí, po možnosť zablúdenia v jaskyni bez svetla. Bŕŕ. Už sme dole všetci a obzeráme sa na všetky strany, skúšame odhadnúť akému zvieraťu patria kosti čo sú na zemi. Nachádzame krásne kúsky zeleného malachitu, melafýr pórovitý, či „ Kubáňyho díku“

V tejto chodbe dlhej 80 metrov sa okrem iného dozvedáme, že medenú rudu tu ťažili pomocou strelného prachu a sekaním, nevŕtalo sa. Nuž, jednoduché to určite nebolo. Vyžadovalo si to nie len silu fyzickú, no predovšetkým psychickú. Na posúdenie si aj my prakticky skúšame sekanie do kameňa.

Tu sa už náš výlet končí, vyliezame zo šachty a kráčame dolu kopcom. Takýto výlet si radi zopakujeme.